Slovo zakladateľky
Prečo vznikol Inštitút pamäti a spravodlivosti Rómov: moje poslanie, skúsenosti a vízia.
Renata Čonková, zakladateľka, predsedníčka a štatutárna zástupkyňa Inštitútu pamäti a spravodlivosti Rómov (IPSR)
Prenasledovanie Rómov sa nezačalo druhou svetovou vojnou. Nezačalo sa ani nástupom nacizmu. Naši predkovia čelili zákazom, násilnému vysídľovaniu, odoberaniu detí, potláčaniu jazyka a pokusom o asimiláciu už celé stáročia predtým.
Keď sa dnes rozpráva o rómskom holokauste, často sa zabúda, že genocíde predchádzali stáročia predsudkov, vylučovania a prenasledovania. A že ani skončením druhej svetovej vojny sa všetky formy útlaku neskončili.
Práve preto považujem za dôležité poznať a pripomínať si celú našu históriu.
História, na ktorú nesmieme zabudnúť
V 18. storočí zavádzala v Uhorsku, ktorého súčasťou bolo aj dnešné Slovensko, panovníčka Mária Terézia opatrenia, ktorých cieľom bolo násilne prispôsobiť rómske obyvateľstvo väčšinovej spoločnosti. Obmedzovala kočovanie, zasahovala do spôsobu života rómskych rodín a nariaďovala odoberanie rómskych detí rodičom a ich umiestňovanie do nerómskych rodín (nariadenia z rokov 1758 až 1773).
Jej syn Jozef II. v tejto politike pokračoval. Jeho nariadenia, najmä z roku 1783, zasahovali aj do používania rómskeho jazyka, obliekania a zachovávania vlastných zvykov.
Chcem pritom zdôrazniť jednu dôležitú vec: kočovanie nebolo jedinou ani spoločnou tradíciou všetkých Rómov. Pre mnohé rómske skupiny predstavovalo spôsob obživy, práce, hľadania bezpečia a prežitia. Iné rómske komunity žili usadlým spôsobom života už celé generácie.
Rómske dejiny preto nemožno zjednodušovať na predstavu, že všetci Rómovia boli kočovníci.
Pobedim 1928: tragédia, ktorá sa nesmie vymazať z pamäti
V noci z 1. na 2. októbra 1928 došlo v obci Pobedim na západnom Slovensku k jednému z najzávažnejších protirómskych pogromov v dejinách medzivojnového Československa.
Po miestnej zábave sa skupina niekoľkých desiatok mužov (podľa niektorých zdrojov približne štyridsiatich), ozbrojených zbraňami a palicami, vydala z krčmy smerom k rómskej osade.
Útočníci napadli rómske rodiny, ničili ich obydlia, bili obyvateľov a strieľali na nich. Zavraždených bolo šesť ľudí vrátane šesťročného dieťaťa. Desiatky ďalších utrpeli zranenia.
Za útok bolo obžalovaných 33 mužov, odsúdených bolo iba desať, a to nie za vraždu, ale za účasť na útoku a ublíženie na zdraví. Tresty sa pohybovali od troch mesiacov po dva roky a tri mesiace odňatia slobody.
Táto tragédia sa odohrala v čase mieru, počas existencie demokratickej Československej republiky, teda ešte pred druhou svetovou vojnou.
Pre mňa je Pobedim pripomienkou toho, kam až môže viesť dlhodobo tolerovaná nenávisť voči jednej skupine obyvateľstva.
Odborné a historické zdroje
- „Pogrom v Pobedimi – historická štúdia na Holocaust.cz“ (https://www.holocaust.cz/dejiny/pronasledovani-a-genocida-romu/pronasledovani-a-genocida-romu-v-ceskych-zemich/romove-v-ceskoslovensku-pred-nemeckou-okupaci/pogrom-v-pobedimi/)
- „Pobedim – história spolužitia, biele miesta – Ministerstvo kultúry SR“ (https://www.culture.gov.sk/sk/aktualita/pobedim-historia-spoluzitia-biele-miesta)
- „Pobedim 1928 – päťdielny rozhlasový dokument STVR“ (https://www.stvr.sk/radio/program/11316/2449304)
Prenasledovanie pokračovalo aj po vojne
Počas druhej svetovej vojny sa Rómovia a Sinti stali obeťami nacistickej genocídy. Boli deportovaní, väznení, nútení pracovať a systematicky vraždení.
Rómovia sa však nachádzali aj medzi účastníkmi protinacistického odboja vrátane partizánskeho hnutia.
Ani po roku 1945 nezískali všetci Rómovia možnosť slobodne rozvíjať svoju identitu.
Komunistické Československo prijalo v roku 1958 zákon č. 74/1958 Zb. o trvalom usídlení kočujúcich osôb, ktorý obmedzoval kočovanie a za jeho pokračovanie hrozil trest odňatia slobody. Následná politika štátu smerovala k asimilácii rómskeho obyvateľstva a obmedzovala možnosti samostatného rozvoja rómskej kultúry a organizácií.
Rómska identita sa často nepovažovala za hodnotu, ktorú treba chrániť, ale za niečo, čo sa má postupne prispôsobiť väčšinovej spoločnosti.
Prečo som založila IPSR
Dlhé roky žijem a profesionálne pôsobím v Nemecku, kde som sa venovala práci s rómskymi rodinami, migrácii, integrácii a problémom, s ktorými sa Rómovia stretávajú v každodennom živote.
Pri tejto práci som sa stretávala s diskrimináciou, predsudkami, sociálnym vylúčením a situáciami, v ktorých ľudia nepoznali svoje práva alebo nevedeli, na koho sa obrátiť.
Tieto skúsenosti mi umožňujú porovnávať situáciu Rómov v Nemecku a na Slovensku.
Sledujem politický a spoločenský vývoj v Európe, rastúcu viditeľnosť extrémistickej rétoriky a spôsob, akým niektoré politické subjekty využívajú rómsku otázku vo verejnej diskusii.
Znepokojuje ma, keď sa nenávistné prejavy stávajú bežnou súčasťou politickej komunikácie. Keď sa ponižujúce označenia používajú bez zábran. Keď sa problémy jednotlivcov pripisujú celému národu.
Na Slovensku vnímam mimoriadne silnú normalizáciu niektorých protirómskych prejavov. Z mojich skúseností mám pocit, že sa na ne často nereaguje dostatočne dôsledne a že mnohí ľudia ich už ani nepovažujú za problém.
Prípady a postoje, s ktorými som sa stretávala v Nemecku, rozpoznávam aj na Slovensku.
Opakovane som si kládla otázky:
Dokedy budeme takéto správanie tolerovať? Prečo by mali Rómovia prijímať verejné ponižovanie ako prirodzenú súčasť života? Prečo by sme mali mlčať, keď sa z našej identity stáva politický nástroj?
Tieto otázky boli jedným z dôvodov, prečo som sa rozhodla založiť Inštitút pamäti a spravodlivosti Rómov.
Máme svoje meno, jazyk a identitu
Sme Rómovia.
Slovo Rom v našom jazyku znamená „muž, manžel“ a zároveň označuje príslušníka nášho spoločenstva. Naše vlastné pomenovanie je súčasťou našej identity a jazykového dedičstva.
Nechcem, aby iní rozhodovali o tom, ako nás majú nazývať, ako máme vnímať svoju históriu alebo akú hodnotu má naša kultúra.
Rovnako nechcem, aby sa naše dejiny opisovali výlučne prostredníctvom chudoby, sociálnych problémov alebo kriminality.
Máme svoj jazyk, kultúru, rodinné tradície, významné osobnosti a vlastné dejiny. Rómovia boli remeselníkmi, hudobníkmi, vojakmi, partizánmi, umelcami, učiteľmi, vedcami aj bojovníkmi za občianske práva.
Aj toto je naša história.
Národ, ktorý prežil bez vlastného štátu
Rómovia nemajú vlastný národný štát. Naše dejiny nie sú dejinami budovania ríše prostredníctvom dobývania území a vedenia vojen proti iným národom v mene rómskeho štátu.
Napriek tomu sa Rómovia počas stáročí zúčastňovali vojenských konfliktov, slúžili v armádach rôznych krajín a bojovali aj proti fašizmu a nacizmu.
Mnohí naši predkovia bojovali za slobodu krajín, v ktorých žili.
A pritom sami často nemali zaručenú rovnosť a bezpečie.
Považujem za pozoruhodné, že napriek stáročiam prenasledovania, nútenej asimilácie, vyháňania a genocídy sme si dokázali zachovať svoju identitu.
Stále sme tu. Stále hovoríme svojím jazykom. Stále si odovzdávame svoje dejiny, kultúru a tradície.
To je pre mňa dôkazom odolnosti nášho národa.

